Jarmila Sabová Džuppová

scroll down for english version
Jarmila Sabová Džuppová (*1984) 
vyštudovala Fakultu umení TU v Košiciach v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby pod vedením Zbyňka Prokopa a Rudolfa Sikoru. V rokoch 2008 a 2018 bola finalistkou ceny Nadácie VÚB, v roku 2009 finalistkou prestížnej ceny Oskára Čepana. V roku 2010 získala druhé a 2018 tretie miesto v súťaži Maľba roka. Sabová patrí k výrazným osobnostiam súčasnej slovenskej maľby. Svoju tvorbu predstavila na samostatnej výstave v Levoči (2020) či v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote (2006) i na kolektívnych výstavách vo viacerých slovenských galériách. Jej obrazy boli prezentované i v zahraničí; okrem iného v Londýne, Berlíne či v Českej republike. Žije a tvorí v Michalovciach.
Jarmila Sabová Džuppová vstúpila na umeleckú scénu ako výrazný solitér. Veľmi skoro si vyprofilovala vlastný umelecký jazyk, založený na výraznej farebnosti a špecifickom rukopise nadväzujúcom na expresívne či primitivistické umelecké tendencie či detskú kresbu. Už od raných prác je pre ňu charakteristický insiderský pohľad, koncentrácia na témy úzko súvisiace s jej vlastným vnútorným prežívaním okolitého sveta a situácií v ňom. S námetmi jej diel súvisí ich emocionálny náboj a osobná symbolika, s ktorou kontinuálne pracuje.
Jej tvorba tak do istej miery tvorí akýsi dlhodobý denníkový záznam. Fragmenty týchto zážitkov a pocitov zachytáva najmä pomocou pastelu a temperových farieb. Táto technika podčiarkuje plošnosť jej obrazov, ktorých priestor je budovaný najmä skladaním jednotlivých plôch a nezvyčajnými pohľadovými uhlami. Jarmila Sabová Džuppová čerpá námety zo svojho okolia, inšpiráciou sú jej dobre známie miesta a lokality okolia a regiónu jej bydliska i univerzálne známe kulisy života v menšom meste či na dedine – detské kolotoče, kovové brány, zastávky autobusu, výjavy z parkov, záhrad či priľahlej divej prírody. V jej dielach nachádzajú miesto i zvieratá, folklórne ornamenty alebo výjavy ľudovej zbožnosti.
Jarmila Sabová Džuppová uchopuje všetky tieto inšpiračné zdroje a ich pôvodné či už profánne alebo archetypálne významy napĺňa novými, osobitými posolstvami. Nepotláča tie pôvodné, ale skôr v nich nachádza paralely a odrazy vlastných myšlienok či aktuálnych životných situácií.
Zdanlivá banalita námetov Džuppovej diel prehovára k divákovi s otvorenou úprimnosťou, jedinečným jazykom, ktorý však i vďaka známym zobrazovaným skutočnostiam ostáva otvorený prirodzenej interkacii.