July Haluzová / Kde ty loňské sněhy jsou?

July Haluzová patrí k autorkám, ktoré dokážu súčasnú maľbu viesť smerom k pozornému, citlivo vyzretému pozorovaniu každodennosti. Jej tvorba stojí na presnosti detailu, schopnosti extrahovať z banálnych situácií nové významy a premieňať ich na obrazové situácie s úderným odkazom.
V Haluzovej dielach funguje nenápadné gesto ako nositeľ, drobný pohyb ako naratív a okamih ako priestor, kde sa stretáva humor, melanchólia a jemná irónia. Jej veľká citlivosť k motívom sa prenáša aj na citlivú formu. Práve v tejto citlivosti pracuje aj s tým, čo nazýva „spomienkovým optimizmom“ – jemnou tendenciou idealizovať minulosť a predstavovať si, že „od zítra bude líp“.

V jej predošlej tvorbe sa opakovane objavujú motívy z populárnej kultúry, fragmenty internetových estetík,
civilné, takmer nenápadné situácie či figúry zasadené do prázdnych priestorov, ktoré nechávajú vyniknúť
gesto a emóciu. Haluzová vychádza z banality – no nie s cieľom ju estetizovať, ale odkryť jej paradoxy. Jej maľba nesúdi; trpezlivo pozoruje. Ako sama hovorí: „Zaujímajú ma malé situácie, v ktorých sa skrýva viac, než by človek čakal.“

Najnovší cyklus na túto líniu prirodzene nadväzuje, no zároveň posúva Haluzovej prístup do osobnejšej a výrazovo intenzívnejšej roviny. V novej sérii sa autorka obracia k dvom skupinám – „neviditeľným“ starým ľuďom a mužom, na ktorých sa roky nabalili stereotypy, ale aj nevšímavosť. Autorka ich vyťahuje z hluku
každodennosti a zasadzuje do priestoru lúky či prázdneho koloritu, kde ich prehliadané gestá, charakteristiky a tichá emocionalita konečne získajú priestor a pozornosť. Kontrast medzi všednou figúrou a otvoreným priestorom vytvára jemne absurdný, ale presný obraz ľudskej osamelosti aj humoru, ktorý v nej býva.

Súbor je zároveň aj jej reakciou na to, čo sama pomenúva ako spoločenský tlak na mužské roly – keď sa pýta: „jestli by si i muži nezasloužili emancipaci a trošku rozvolnit pravidla, která na ně společnost má.“
Nasrdení seniori inšpirovaní internetovými profilovkami s kvetinkou a muži uviaznutí medzi očakávaniami a vlastnou zraniteľnosťou sa menia na poetické, jemne ironické portréty. Série spája Haluzovej typický rukopis – schopnosť zachytiť človeka v okamihu, ktorý je humorný aj krásny zároveň. V tejto kombinácii vzniká rovina, ktorá je observačná aj empatická zaroveň.