Lucia Oleňová Odtiene zelenej trvanie výstavy: 3. 6. – 6. 6. 2021 —— Lucia Oleňová, ktorá sa dlhodobo zaoberá prírodnými štruktúrami, práve v tomto čase predstavuje svoje práce inšpirované vegetáciou, ktoré sú pomyselným opozitom jej posledného cyklu zameraného na nerasty. Zároveň však odhaľuje prepojenosť týchto navonok protichodných pólov i istú obsahovú kompaktnosť, ktorá sa jej tvorbou tiahne.
Zatiaľ čo vo svojej poslednej výstave Znovuobjavená krajina obrátila Oleňová svoju pozornosť na štruktúru hornín ako krajinotvorných prvkov, ich pomalú transformáciu a na stopy po nej, v pomyselnom návrate k florálnym motívom adoruje aktívny rast organickej prírody oproti formovaniu vrstvením a ubúdaním v anorganickej prírode. Stálosť ustúpila krehkosti a veľké objemy hornín subtílnosti kvetov a stoniek.
Podoby “zelenej” prírody, ktorú Oleňová vo svojej tvorbe reflektuje už od začiatku štúdia v podobe akvarelov, koláží a akrylových šablónových malieb sú však opätovne silno previazané s konkrétnou lokalitou, ktorá sa úzko spája s autorkiným osobným priestorom – tentoraz však nie so Sandbergom, ale s okolím Dunaja. Zrkadlenie na jeho vlnách vytvára zdanlivo nekonečnú rastlinnú textúru v ktorej je ťažké rozlíšiť odraz od odrážaného.
Hoci florálne motívy v maľbe bývajú často automaticky zaškatuľkované ako dekoratívne, v Oleňovej tvorbe možno i za touto estetikou čítať zaujatie pre mimoľudské sily, pomalé prírodné procesy a akúsi ich cyklickú neodvrátiteľnosť, ktorú vieme odhaliť i v jej zošívaných maľbách.
Vzkriesenie a prispôsobenie sa novej situácii, aké možno čítať v novom živote objektov vzniknutých z malieb i v jej rastlinných sériách, je paralelou neustáleho sebaobnovovania v rámci živej prírody. Táto odolnosť v krehkosti, nekonečné vznikanie zo zaniknutého je ostrým kontrastom permanentného rastu v nedosiahnuteľnom ľudskom sne o úspechu, ktorý nikdy neuvädne. Zásah náhody priamku progresu niekedy naruší – odtiene zelenej sa však v nejakej podobe vrátia vždy. (Jana Babušiaková)
Lucia Oleňová (*1993) vyštudovala maľbu na VŠVU u profesora Ivana Csudaia. V súčasnosti sa venuje čoraz viac téme prírody, ktorá sa stáva hlavným východiskom tvorby. Rozvíjanie tém vzťahu človeka k prírode prostredníctvom osobného dialógu, úprimnej reflexie a odrazu, ktorý vyvstáva osobne po návšteve miest. Nepohodlie krajiny vnáša do maľby prirodzenosť, slobodu a nekonečný priestor. Veľa času autorka venuje skúmaniu a mapovaniu lokalít a vedie si denníkové záznamy, ktorým predchádzajú niekoľko hodinové náročné pochody naprieč slovenskými roklinami.