Robert Bielik / Vyzliecť sa z času

Vernisáž výstavy: 25. 5. o 18:00
Trvanie výstavy: 26. 5. – 2. 7. 2023
Kurátorka: Alexandra Tamásová
Kde: DOT. Contemporary, Jurkovičova tepláreň, Bottova 1, 811 09 Bratislava
———
Robert Bielik je stálicou na slovenskej výtvarnej scéne. Maliar, ale aj spisovateľ a fotograf, je známy svojou afinitou k staromajstrovským technikám. Publikum často prekvapuje netradičnými, až protikladnými spojeniami, a tiež naturalistickým znázornením mŕtvych tiel či iných „odpudivých“ námetov. Krásne a škaredé, vysoké a nízke, historické a súčasné prvky tvoria špecifickú estetickú pôsobivosť jeho malieb.
Na výstave predstavuje výber zo svojich aktuálnych cyklov. Plamienkové stromy sú portrétmi rozložitých starých stromov, ktoré vyrastajú z vody na pozadí hviezdnej oblohy. Vodná plocha, ale aj konáre sú posiate drobnými ohníčkami. Stromové bytosti sú namaľované s láskyplnou dôslednosťou. Hrubé kmene sa krútia, praskajú, vetvia. Zdobia ich dutiny a vypukliny, ktoré svedčia o predlhom životnom príbehu. Ich zdanlivá nehybnosť obsahuje prudkú dynamiku. Ako plynie čas stromom? 
Vtáčie stretnutia priamo vychádzajú zo žánru poľovníckych zátiší, na ktorých je vtáctvo spravidla mŕtvym úlovkom. Bielik tento motív intepretuje aj do podoby akéhosi vtáčieho snemu, kde sa stretávajú všetky možné u nás žijúce divoké aj domestikované druhy: sova, kačica, sojka, či kohút. Netušíme, aká komunikácia medzi nimi prebieha. Možno sa chystajú nasadnúť do Noemovej archy. Odkazom na súčasnosť je tu veduta Bratislavy, ktorá prezrádza obdobie vzniku. 
Ďalší cyklus prevažne menších formátov znázorňuje Horiace vtáčiky. Vtáčie mŕtvolky v plameňoch, ležiace na stoloch (oltároch?) s čipkovým obrusom; doplnené o miniatúrnych hasičov s hadicami; alebo ležiace na ľudskej dlani. Nevinné bytosti, ktoré sa svojmu utrpeniu nevedia brániť, ani ho pochopiť. Poslovia inej dimenzie, ktorí maju do neba bližšie, než my. Keď zomrie vtáčik, odíde niečo vzácne.
Robert Bielik maľuje aj telá mŕtvych zvierat na bitúnku (už v podobe, ktorú asociujeme s mäsom, bez hlavy, kopýt a kože). Maľuje ich s rovnakou úctou, ako posmrtné portréty pápežov. Kto rozhoduje o tom, čo je na tomto svete hodnotné a zaslúži si úctu? 
Pokoj, ktorý presahuje všetky pozemské drámy, emanuje z Vtáčích zátiší. V Bielikových zátišiach sa popri žánrovo typických predmetoch objavujú aj civilné, „nízke“ objekty každodennej potreby ako pohár vody, fotoaparát či plechovka nealkoholického piva.
Hoci Bielik zostáva verný svojmu typickému rukopisu, pri spätnom pohľade predsa len vidno nenápadný vývoj. Namiesto erotizovaných ženských tiel dnes prevládajú skôr postavy zvierat. Téma sexuality sublimuje a pomyselný autorov pohľad získava čoraz väčší odstup, stáva sa perspektívou „múdreho muža“, pustovníka, ktorý odovzdáva neverbálnym jazykom nadobudnutú múdrosť. Ak chceme rozumieť, stačí len trochu sa stíšiť a spomaliť.
Alexandra Tamásová
———
Z verejných zdrojov podporil fond na podporu umenia.