Stopy ako tiene existencie

Všetko čo nás obklopuje zanecháva odtlačky. V priestore alebo v našich hlavách tak prežíva množstvo predmetov a situácií, ktoré už možno neexistujú, ale tiene ich existencie si nesieme chtiac-nechtiac so sebou.
Hoci je príroda večný kolobeh hmoty a energie, aj to čo v nej odumrelo, nezriedka zanecháva po sebe svoju
schránku. Skupinová výstava súčasnej maľby na pomedzí figuratívnych a abstraktných tendencií skúma krehkosť prítomnosti a pamäti, ako aj spôsob, akým sa bytie zrkadlí vo svete cez nepriame znaky, pozostatky  a odrazy. Hlavným aspektom v tomto skúmaní sa stáva stopa či už fyzická, emocionálna, symbolická alebo v podobe maliarskeho aktu zaznamenávania videnej reality.

V dielach vybraných autorov a autoriek sa stopa objavuje v rôznych rovinách. Abstraktne ladená tvorba Antonie Stanovej má základ v denníkových zápisoch, oveľa bližšie však už dnes má k intuitívnemu záznamu prežívania. Konkrétnosť znakov bola obrúsená, ostal len náznak predmetného sveta a záznam asociácií, ktoré vyvolali.   

Minimalistické diela Stana Ondruša sú záznamom pohybu, maliarskeho gesta pri tvorení línie. V druhom plánevšak v nich môžeme vidieť takmer zenovú symboliku plynutia, kruhu, ktorý už nikdy nebude opísaný rovnako.  Pohyb v obraze je pohyb v živote a na mieste, kde sme stáli predtým, je teraz už len stopa. To, čo ostane po niečom živom, nám občas bolestne pripomenie stratu.

Najnovšia séria maliarky Lucie Oleňovej predstavuje kompozície prírodných štruktúr odumrelých morských koralov. Ich biele zvápenatené schránky sú fyzickou absenciou života, mementom a varovaním pred kolapsom podobných ekosystémov.   

Denisa Slavkovská je autorkou, ktorá sa dlhodobo zaujíma o ľudské telo ako najviac určujúcu entitu existencie. Telesnosť v jej obrazoch je niekedy až zraňujúca – jazva je stopou po bolesti a poranení. Inokedy ale v surrealistických interiérových zostavách možno vidieť akési entity – možno echá ľudskej prítomnosti?

Dávid Javorský je autorom, ktorý je hlboko zasiahnutý existenciálnymi otázkami. V jeho figurálne ladených
dielach možno badať akési autobiografické spytovanie vlastného zmyslu ako maliara. Jeho fascinácia
projektorom – prístrojom na vrhanie obrazu súznie s jeho vnímaním momentov ako matrice, ktoré sa dokážu mimovoľne otláčať . Maliar sa tak v jeho ponímaní stáva „kinookom,“ ktoré projektuje tento záznam a šíri ho ďalej.

Azda najzákladnejším aktom maľby je zanechanie stopy na plátne. To, čo tomu však väčšinou predchádza je túžba po zachovaní – pocitu, momentu, alebo aj straty. V Teórii znakov Charlesa S. Peircea sa takzvaný indexový znak vzťahuje k objektu na základe kauzálnej alebo fyzickej spojitosti. Dalo by sa preto možno pateticky povedať, že každá stopa nielen odkazuje na minulé, ale (na rozdiel od iných znakov) ním čiastočne aj je. Niektoré z nich sú náročky uchovávané , iné takmer akoby nechceli zmiznúť. Aj po tej najslabšej však ostáva ľahký tieň, teda stopa stopy. Nie je už úplne tu, ale nie je ani celkom preč.