scroll down for english version
Kristína Mesároš (*1981)
vyštudovala grafiku v ateliéri Vojtěcha Kolenčíka na Bratislavskej VŠVU. Patrí ku výraznému prúdu súčasných mladých maliarov, ktorých tvorba sa rozvíja silným nezávislým autentickým výrazom. Kristína ako vyučená grafička si cestu k maľbe nachádzala sama. Jej inšpiráciou sú exotické miesta ďalekých krajín, historické fotografie, alebo fotografie zachytávajúce banality bežného života.
Kristína Mésároš si samobytne prerážala cestu k maľbe už počas štúdia voľnej grafiky v ateliéri Vojtecha Kolenčíka. Práve svojské bádanie a osobité hľadanie sa v maľbe má možný podiel na výslednom charakteristickom silnom nezávislom autentickom výraze, vďaka čomu sa v súčasnosti radí k výrazným individualitám slovenskej maľby.
Cesta absolventky Katedry grafiky, ktorá sa vydala na cestu maľby nebola jednoduchá. Výtvarná scéna na začiatku nového milénia bola plná silných maliarskych individualít. Vďaka schopnosti raziť si vlastnú cestu systémom prehodnocovania a experimentovania si však autorka postupne vytvorila autonómny a koherentný rukopis. Prvotné inšpirácie súvisiace s túžbou poznávať nové krajiny a exotické miesta (séria Lovci a Zberači) poslúžili ako zdrojový materiál pre tvorbu vlastného imaginárneho sveta nasýteného tajomnými naratívnymi príbehmi prepájajúcimi svet prírody a človeka.
S postupným hlbším ponorom do techník maľby sa autorka vnárala aj do vlastného imanentného sveta. Maľby dospievali súbežne s príbehom jej života a priamo reflektovali vnútorné prežívanie autorky. Inklinovanie k introvertne osobnej lyrike sa objavuje aj u iných slovenských autoriek, o maľbách Kristíny Mésároš je ale možné hovoriť aj ako o autobiografických, pretože veľmi úzko reflektujú jej najdôležitejšie životné situácie a medzníky. Každá etapa jej života je premietnutá do ohraničenej série malieb. Autorka sa nevyhýba ani ťažkým obdobiam života ako je rozvod (biely pelikán, symbol krehkosti života, v ktorom je všetko ako na tenkom ľade), či každodennej rutine žien, plnej predsudkov a stereotypov (zväzujúce šnúry, symbol ženskosti zväzovanej tradíciami, zvykmi a spoločenskými konvenciami). Súvisí to s autorkinou potrebou vypovedať o zraniteľnosti a o potrebe ochrany žien a detí.
Premenlivá, neuchopiteľná rieka života, plynúca v nezvratnom čase, metafyzické veličiny, nestále, abstraktné a nepolapiteľné, sú v dielach autorky návratnými motívmi a témami. Predstavujú pre ňu paradox – ide o niečo nestále, a pritom od vekov existujúce. Stáva sa to pre ňu vlastným metafyzickým skúmaním. Podobne, ako nie je možné uchopiť priestor bez hmotných vecí, nedá sa uchopiť čas bez udalostí. Autorka si z nich dokáže vyabstrahovať alebo vybrať elementy, ktorým jej osobné životné skúsenosti vymedzili špecifické významy. Niet rieky bez kameňov, rovnako ako niet života bez prekážok.
Najhlbšie pocity autorka spája so symbolmi, ktoré dokážu jej vnútorné spomienky nosiť a zastupovať dlhodobo. Vzniká ustálená symbolika, ku ktorej sa autorka v obmenách prinavracia skrz na prvý pohľad banálne predmety. Pre autorku slúžia tieto malé deje v popredí ako istá forma stabilizovania myšlienok, záchytné body imanentných významov, spôsob zvečnenia vlastných spomienok (mozaika, fragment domu na rohu ulice pri lese, okolo ktorého autorka často chodievala ako dieťa). Mozaika ako metafora niečoho, čo sa v čase nemení, spomienky, ktoré sú pevné, stále a pokojné. Predstavovala pre ňu v detstve rodinu, matku a otca, ktorí pri nej stáli. Symbol krásneho detstva, ktorý si vedela preniesť všade so sebou, a ku ktorému sa vie neustále v prípade potreby vrátiť. Oporný bod, istota, ktorú mohla ďalej formovať.
Neskôr túto mozaiku prenáša aj do prekážok, zaobaľuje do nej každé nebezpečie, každé úskalie, ktoré pred ňou stojí (Wall, 2018, múr skúseností, ktorý si každý z nás musí preliezť). V mnohých neskorších dielach nachádzame mozaiku využívanú už len ako akýsi multiplikovaný vzor pre iné motívy, často v kombinácii s rastlinnými fikusovými témami, ktoré sú autorke jednoducho blízke (Stygmata, 2019).
Pre diváka sú tieto symboly čitateľné len intuitívne a podnecujú k vnútornej imaginácii. Kristína Mésároš predkladá príbeh na rozhraní medzi snovou fantáziou a prežitou skúsenosťou. Jej obrazy svojou výraznou citlivou symbolikou, akvarelovou uvoľnenou technikou a hlbokým tušom pútajú pozornosť bytostnej nostalgickej podstaty každého z nás. Túžbu po imaginácii môžeme čítať aj ako súčasť nášho kolektívneho (ne)vedomia, ktoré tvorí prirodzený protipól k racionalizujúcim umeleckým tendenciám.
