Július Reichel

scroll down for english version
Július Reichel (*1981)
Záber umeleckých prístupov Juliusa Reichela je bohatý, prepojený a do istej miery aj spletitý, podobne ako jeho cesta k umeniu. Jeho začiatky sú spájané s graffiti scénou, ktorá je akýmsi hraničným priestorom medzi umením a adrenalínovou akciou.
Uzatvorený a neurčitý priestor bielej galerijnej kocky nepovažoval za dôležitý a svoje rané diela či umelecké intervencie prirodzene vytváral a umiestňoval kdekoľvek. Táto “neúcta” mu ostala i potom, čo do takého priestoru so svojou tvorbou vstúpil – túži ich premeniť, zaplniť, vytvoriť situáciu. Aj rozľahlú sálu galérie dot preto rozdeľuje akýmisi improvizovanými chodbami (či prekážkami ? ), ktoré sú takmer neviditeľné, predsa však obmedzujúce. Moderujú návštevníkov pohyb po priestore a dovolia mu ísť k dielam len tak blízko, ako ich autor vymedzil. Sú linkou, neustále zasahujúcou do zorného poľa diváka, nebránia vo výhľade ani ho nedopĺňajú, proste tam len sú a nedá sa ich zbaviť.
Táto mierne frustrujúca hra v niečom pripomína neustálu inváziu informácií do nášho mentálneho priestoru online či offline v podobe reklám, notifikácií, zvukov, vyskakovacích okien, billboardov. Naša pozornosť sa triešti do toľkých prúdov, že nie je prakticky možné sledovať jeden ucelený obraz.
Práve to sa odráža i na maľbách Juliusa Reichela. Informácie poníma v kvantitatívnej, nie kvalitatívnej rovine. Netriedi ich obsahovo ani neurčuje, ktoré sú správne a ktoré nie, nesnaží sa o zmiernenie ich toku v zmysle trendov minimalistického dátového detoxu. Práve naopak, ponára sa do nich a presýtenie premieta do spleti rôznorodých znakov, trendových výrazov a popkultúrnych, digitálnych či spravodajských impulzov. Pôvodne nemali veľa spoločného, ich kombináciou však vzniká nová, komplexná informácia, ktorá nás vo svojej mnohosti zasahuje na inej úrovni. I preto sa na jeho maľbách často vyskytuje hlava, odkazujúca na zahltenie mysle, či jej preťaženie. V mnohom tak poukazuje na absenciu hierarchie informácií ako aj na vplyv na naše uvažovanie.
Jeho obrazy svojou plochosťou a lineárnosťou podobajú na grafické práce, avšak vrstvením obsahových nánosov získavajú štruktúrovaný povrch. V tejto štruktúre je možné odpozorovať akúsi rytmiku, ktorá sa úplne prirodzene stáva striedaním rovných a vypuklých plôch, pozadia a znakov podobne ako v binárnom systéme jednotiek s nulami. Veľmi podobne pritom tiež siaha aj po práci s recyklovaným textilom, ktorý strihá na pásiky a vrství pletením alebo riasením, vytvárajúc bloky štruktúr a nanovo modifikovaných obsahov. Nič nezačisťuje ani neestetizuje a preto časti oblečenia možno identifikovať a vidieť medzi nimi i pozostatky visačiek či iných bežných súčastí masovo vyrábaného textilu. Toto priznanie pôvodu, využitie odpadu či balastu v ktorom bez prikrášľovania nachádza svojskú poetiku, sa odráža aj v názve výstavy – takmer malom literárnom útvare z banálnych výrazov a fráz, ktoré napriek možnému počiatočnému zmäteniu diváka skutočne pripravia na to, s čím sa na výstave stretne.
Jana Babušiaková