Július Reichel

scroll down for english version

Július Reichel (*1981)

Záber umeleckých prístupov Juliusa Reichela je bohatý, prepojený a do istej miery aj spletitý, podobne ako jeho cesta k umeniu. Jeho začiatky sú spájané s graffiti scénou, ktorá je akýmsi hraničným priestorom medzi umením a adrenalínovou akciou.

Uzatvorený a neurčitý priestor bielej galerijnej kocky nepovažoval za dôležitý a svoje rané diela či umelecké intervencie prirodzene vytváral a umiestňoval kdekoľvek. Táto “neúcta” mu ostala i potom, čo do takého priestoru so svojou tvorbou vstúpil – túži ich premeniť, zaplniť, vytvoriť situáciu. Aj rozľahlú sálu galérie dot preto rozdeľuje akýmisi improvizovanými chodbami (či prekážkami ? ), ktoré sú takmer neviditeľné, predsa však obmedzujúce. Moderujú návštevníkov pohyb po priestore a dovolia mu ísť k dielam len tak blízko, ako ich autor vymedzil. Sú linkou, neustále zasahujúcou do zorného poľa diváka, nebránia vo výhľade ani ho nedopĺňajú, proste tam len sú a nedá sa ich zbaviť.

Death Row / 16. 3. 2014 / All Time High, NoD Gallery, Prague, 2018

Winner takes it all, DOT. Contemporary, Bratislava, 2021

Winner takes it all, DOT. Contemporary, Bratislava, 2021

Previous

Next

Táto mierne frustrujúca hra v niečom pripomína neustálu inváziu informácií do nášho mentálneho priestoru online či offline v podobe reklám, notifikácií, zvukov, vyskakovacích okien, billboardov. Naša pozornosť sa triešti do toľkých prúdov, že nie je prakticky možné sledovať jeden ucelený obraz.

Práve to sa odráža i na maľbách Juliusa Reichela. Informácie poníma v kvantitatívnej, nie kvalitatívnej rovine. Netriedi ich obsahovo ani neurčuje, ktoré sú správne a ktoré nie, nesnaží sa o zmiernenie ich toku v zmysle trendov minimalistického dátového detoxu. Práve naopak, ponára sa do nich a presýtenie premieta do spleti rôznorodých znakov, trendových výrazov a popkultúrnych, digitálnych či spravodajských impulzov. Pôvodne nemali veľa spoločného, ich kombináciou však vzniká nová, komplexná informácia, ktorá nás vo svojej mnohosti zasahuje na inej úrovni. I preto sa na jeho maľbách často vyskytuje hlava, odkazujúca na zahltenie mysle, či jej preťaženie. V mnohom tak poukazuje na absenciu hierarchie informácií ako aj na vplyv na naše uvažovanie.

Jeho obrazy svojou plochosťou a lineárnosťou podobajú na grafické práce, avšak vrstvením obsahových nánosov získavajú štruktúrovaný povrch. V tejto štruktúre je možné odpozorovať akúsi rytmiku, ktorá sa úplne prirodzene stáva striedaním rovných a vypuklých plôch, pozadia a znakov podobne ako v binárnom systéme jednotiek s nulami. Veľmi podobne pritom tiež siaha aj po práci s recyklovaným textilom, ktorý strihá na pásiky a vrství pletením alebo riasením, vytvárajúc bloky štruktúr a nanovo modifikovaných obsahov. Nič nezačisťuje ani neestetizuje a preto časti oblečenia možno identifikovať a vidieť medzi nimi i pozostatky visačiek či iných bežných súčastí masovo vyrábaného textilu. Toto priznanie pôvodu, využitie odpadu či balastu v ktorom bez prikrášľovania nachádza svojskú poetiku, sa odráža aj v názve výstavy – takmer malom literárnom útvare z banálnych výrazov a fráz, ktoré napriek možnému počiatočnému zmäteniu diváka skutočne pripravia na to, s čím sa na výstave stretne.

Jana Babušiaková

Július Reichel (1981)*

Julius Reichel’s range of artistic approaches is rich, complex, coherent and to a certain extent also tangled, quite like his path to art. His beginnings are associated with the graffiti scene, which is a kind of frontier space between art and adrenaline action. Even the geographical region where he operates is associated with a frontier, or with the border region of the southern Czech Republic that he comes from. He began producing paintings at an age when most artists are finishing their studies; it was then that he commenced his studies at AVU, which he did not complete. With the passage of time, however, and having gone from one to another of several occupations, he returned to study, this time at UMPRUM.

The non-linearity of the story of Reichel’s art, contrasting with many careers in this field, offers a certain indirect lead towards comprehending the breadth and unforeseeability of his work. Undoubtedly the hung picture is fundamental, but the artist himself speaks of how important it is for him to create situations where he can also make successful use of object, installation and performance. He is interested in how signs are transmuted into a painting, and the flatness and linearity of their composition gives his artworks more resemblance to graphic works. The contrast of this approach is represented by a high level of pastosity, to the point of clottedness, on the surface, emerging by the stratification of individual signs and symbols, which overlap and create a common structure.

The saturation of present-day society with information is projected to a certain extent into this grid of diverse data. Originally the data do not have much in common, but by their combination they give rise to new, complex information, which with its quantity affects us on another level. For this reason also, a head often appears in Reichel’s paintings, referring to the mind being suffocated or weighed down. In many ways, then, he points to a syndrome of absolute intelligibility and to the absence of a hierarchy of information in the internet space, as well as the influence on our reflective thinking.